LIST OD ATEISTU

            Raz som dostal veľmi objemnú obálku a v nej dlhý list. Pisateľ sa predstavil ako presvedčený ateista. Má však veriacu manželku, a on pravidelne sleduje nové tituly duchovnej literatúry z jej knižnice – dokonca ich prečítal viac ako ona. Dostali sa mu do rúk aj moje úvahy, v ktorých sa netajím, že mnohé otázky mám nezodpovedané, a tak sa rozhodol mi napísať. Nezabudol podotknúť, že s mojím pohľadom na Boha a Cirkev nesúhlasí, a chce mi napísať, ako veci vidí on. A aby som sa nebál – žiadnu odpoveď odo mňa neočakáva.
            Začal som čítať. Bol to text písaný pred mnohými rokmi. Už na začiatku sa pisateľ hrdo prihlásil k svojmu ateizmu a sľuboval, že roznesie na kusy vieru kresťanov a existenciu Boha a dokáže rozporuplnosť Biblie. Priznám sa, že mám rád takých, ktorí ukazujú na zložitosť problémov medzi vierou a nevierou, ľudí, ktorí svojimi námietkami nedávajú našej viere možnosť zaspať a pohodlne stučnieť. Vždy som bol rád, ak ma niekto dohnal až tam, že mi došli všetky moje dovtedajšie argumenty a musel som sa znovu vykloniť do vzrušujúcej priepasti Tajomstva.
            Ale v tomto texte nič také nebolo. Obsahovo bol hrubý, arogantný, boli v ňom otrepané argumenty marxistov a osvietencov, na ktoré by snáď vedel odpovedať šikovný seminarista v prvom ročníku. Chcel som už tento traktát hodiť do koša, keď ma zrazu upútala jedna veta: „Si kat s krvavými pazúrmi, preklínam ťa!“
            Preklínanie Boha bola pre mňa silná káva, a tak som čítal ďalej, aby som sa dozvedel, čo pisateľa dohnalo k takýmto hrozným slovám. Prezradil, že mu na rakovinu zomrela malá vnučka. Dovtedy hovoril vypožičaným jazykom propagačných komunistických brožúrok, teraz prehovoril vlastným hlasom ťažko zraneného srdca. Chápal som, prečo bola jeho bolesť oblečená do brnenia militantného ateizmu.
            Vo svojom živote si vypestoval detinskú predstavu magického boha, boha lacných útech, „anjelička strážnička“ k jeho službám. Nevedel, že takýto „ružový“ bôžik sa zákonite zrúti v prvej vážnejšej kríze života. Nevedel, že kresťanstvo neohlasuje Boha, ktorý nám zaistí život bez utrpenia a dá okamžité odpovede na všetky bolestné otázky, ktoré utrpenie vzbudzuje v našich srdciach. Nevedel, že kresťanstvo nám nesľubuje dni, ktoré nebudú striedané tmavými nocami. Že nás iba uisťuje o tom, že aj v tých najhlbších nociach je s nami Boh.  
            Zrútenie infantilnej predstavy o Bohu môže však byť pre človeka zároveň šancou ocitnúť sa v predsieni stretnutia sa so skutočným živým Bohom. Možno aj tohto muža oná tragická udalosť posunula od naivného ateizmu k zápasu s Bohom. I keď možno on sám si neuvedomil, že rúhaním sa voči Bohu, ktoré vytrysklo z hlbín jeho zraneného srdca, vlastne vstúpil na „pole viery“.
            Vedel som, že človeku, ktorý mi napísal, nesmiem – pokiaľ neodoznie jeho bolesť – proste povedať, že „Boh ho miluje“. Niektoré pravdy vyslovené v nepravý čas sa stávajú nielen trápnymi prázdnymi frázami, ale môžu byť skutočným pohoršením a zranením. Jóbovi priatelia najprv dňom i nocou s trpiacim Jóbom mlčali – a keby takto vydržali až do konca, keby neprepadli nerozumnej predstave, že Jóba musia poučiť – pravdepodobne by boli ušetrení tvrdej Božej výčitky na záver tejto biblickej knihy.
            Aj naša viera má niekedy podobu sporu s Bohom – takto sa s Bohom súdil nielen Jób, takto s Bohom vyjednával Abrahám, takto s Bohom zápasil Jakub v noci pri riečke Jabok.
            Na list od ateistu som dodnes neodpovedal a neviem, či to bola zbabelosť, lenivosť, slabosť alebo rozpaky mojej vlastnej viery alebo som správne usúdil, že všetky moje slová by v tej fáze mohli len priliať olej do ohňa a prisypať soľ do rán. Keby nás nedelila vzdialenosť tisícok kilometrov, možno by som prišiel k nemu a podržal jeho dlaň vo svojej dlani. „Kde bol Boh, keď umierala vaša vnučka? Neviem,“ odpovedal by som mu pravdivo. „Ale teraz by som bol rád, aby ste ho cítili v mojej dlani, ktorá zviera tú vašu.“ Lebo v láske a súcite, ktorý prejavujeme iným, je prítomný Boh.
            Až po čase som si uvedomil: „Možno mi ten človek poslal onen hrozný list s preklínaním Boha vlastne len preto, lebo kdesi v hĺbke duše tušil či dúfal, že sa zaňho budem modliť.“ A tak sa od momentu tohto poznania zaňho modlím. Za jeho „obrátenie“ – ale nie v tom zmysle, aby vymenil svoje názory za tie moje. To by bolo príliš trúfalé. Snažím sa mu vyprosiť dar trpezlivosti, aby zúfalstvo bolesti, hnev a kliatby neboli posledným slovom v jeho komunikácii s Bohom, ktorému venoval už toľko času a energie – možno viac ako ktokoľvek z nás, veriacich.
            Je istotne veľa druhov ateizmu, rovnako ako je veľa druhov viery. Existuje „ľahkomyseľný ateizmus“, ktorý ako Ezau predáva dedičstvo viery za misu šošovice. Existuje „zabudnutie na Boha“, ktoré uvoľnený priestor hneď naplní bôžikmi najrozličnejšieho druhu. Existuje „pyšný ateizmus“, pre ktorý Boh nesmie byť, aby nezacláňal veľkosti ľudského ega. Ale existuje aj „bolestný ateizmus“, ktorý hovorí: „Rád by som veril, ale keď vidím toľko utrpenia vlastného či bolestí sveta, je vo mne toľko horkosti, že toho nie som schopný.“
            Áno, za rétorikou nenávisti voči Bohu býva často bolesť, zranenie, vášnivé „obžaloby Boha“. Oni bývajú výkrikom bolesti a protestu, ktoré zranený nedokáže uniesť. A nad takýmto druhom ateizmu sa nedá zvíťaziť inak ako tým, že bojujúceho objímeme. So všetkými jeho ranami a jazvami, utŕženými v boji.

Zdroj: Tomáš Halík: Vzdáleným nablízku, str. 118-139, str. 64-65